Moja idylická predstava o útulnej slovinskej krčmičke v údolí s čerstvou gibanicou skončila o 21:00 večer na benzínke gulášovou polievkou a fazuľovým prívarkom, ktoré oba chutili rovnako...
S idylickými predstavami som nepochodila počas celej cesty (a tento obrázok pravej slovinskej gibanice som si nosila iba v hlave), pretože ani svoju vytúženú čiernohorskú čorbu, ako ju mám uloženú v chuťovej pamäti, som nikde v Bosne a Hercegovine nenašla a jediná gibanica, ktorú nám o pár dní neskôr naservírovali v zapadnutej reštike, bol slaný syrový koláč z lístkového cesta!
Úplne idylicky mi nebolo ani pri čítaní o histórii a politickom delení krajiny. Bosna a Hercegovina sa geograficky delí na Bosnu, ktorá zaberá 78% rozlohy a Hercegovinu s 22% rozlohy celého štátu. My sa na našom krátkom tripe pohybujeme zhruba pol na pol v oboch oblastiach. Politický systém, ktorý delí BaH na 2 entity a 3 časti (Federácia Bosny a Hecegoviny, Republika Srbská a Distrikt Brčko - územie tej tretej časti patrí obom entitám, ale politicky ide o samostanú správnu jednotku), je údajne jedným z najkomplikovanejších na svete. Nás toto rozdelenie začalo zaujímať po tom, čo sme niekoľkokrát narazili na tabule „welcome to republika srpska“, keď sme autom križovali krajinu. A smutne dodávam, že toto komplikované rozdelenie je výsledkom ešte komplikovanejšej občianskej vojny v Juhoslávii v rokoch 1991-1995. Niektoré časti krajiny vyzerajú v jej dôsledku naozaj postapokalypticky. Prechádzali sme niekoľko desiatok kilometrov prázdnymi dedinami, s rozstrieľanými, rozpadnutými, opustenými domami. Míňali sme ošúchané značky „pozor deti“ a zničené budovy školy vzápätí. Dodáva to celému výletu takú horkú príchuť. Krajina je to krásna, ale z tých opustených barákov dýcha hrôza. Rovnako z červených značiek so znakom smrtky, ktoré vykukujú spoza hustých porastov popri ceste a ktoré označujú zamínované oblasti. Možno preto, ktovie, majú bosniaci na pohľad ozaj parádne lesy, ktoré (zatiaľ) nikto neklčuje.
NACIONALNI PARK UNA
Aj dedina Kulen Vakuf v Nacionalni park Una, kde bol náš prvý kemp, pôsobila na mňa mimo sezónu postapokalypticky. Takto nejako si predstavujem, že to tu po nás zostane... – centrum plné prázdnych budov, zadebnených zvnútra, rozpadávajúce sa domy bez okien, obrastené ťahavými rastlinami, hrobové ticho, len sem-tam spoza rohu vyčuhne túlavý pes, prípadne túlavá líška..., ktorá inak spôsobila, že hrad Ostrovica nad dedinou sa pre nás stal nedostupným. Výstup na neho pripomínal (svojho času môj obľúbený) film Záhada Blair witch – točili sme sa okolo hradu a napriek tomu, že tabule ukazovali, že sa približujeme, sami sme mali pocit, že sa od hradu vzďaľujeme. V spojení s postapokalyptickou dedinou pod nami sme si vlastne vydýchli, keď nám cestu skrížila líška, ktorá sa nás teda vôbec nebála. Zato naša Vladimíra sa jej bála natoľko, že po niekoľkých minútach márneho „boja“ (s líškou, aj s Vladmírou) sme to otočili.
VODOPÁD ŠTRBACKI BUK
Neďaleký vodopád Štrbacki buk zato dýchal životom až-až. Rovnako ako rafteri, ktorí rieku Una práve v čase našej návštevy splavovali a keď im prišiel 24m vysoký vodopád do cesty, tak z neho jednoducho skočili dole.
Národný park Una má podľa legendy názov odvodený od toho, že keď do údolia smaragdovej rieky (všetky rieky, ktoré sme v Bosne a Hercegovine videli, boli nádherne smaragdovo zelené) prišli vojaci, zosurovení vojnou a už nevnímajúci žiadnu krásu, vykríkli len: „Una!“ (z talianskeho „Jedna“),čím potvrdili jeho jedinečnosť a nádheru.
MOSTAR
Ďalšia zastávka – Mostar. Náš Mostar bol zmesou: 1. šialene vyšmýkaných kameňov naprieč celým mestom, vrátane mosta, 2. „šatrikov“, kde naše deti šaleli od vzrušenia, lebo všetko sa tam lesklo, keďže Mostar dýcha orientom, 3. tlačenice medzi miliardou turistov ešte aj teraz, v druhej polovici septembra a 4. podozrenia, že Mostar leje splašky do tej nádhernej smaragdovo zelenej rieky, čo tečie pod ním.
Mostar sme si teda dali z rýchlika, podobne aj všade ospevované vodopády Kravica, na ktorých najväčšie vzrúšo bolo, že sme 45 minút čakali na vläčik, ktorým sa deti chceli previesť, aby sme zistili, že odchádza z iného miesta, s vyplazeným jazykom tam dobehli a chytili posledné 4 miesta v poslednom vlaku, ktorý v ten deň išiel. Vladimíra sa tu stihla vykúpať v ľadovej vodopádovej vode – ako jedna z mála haldy turistov a ako jediná z nás štyroch.
POCITELJ
Celú rušnú turistickú atmosféru okolo Mostaru nám dokonale vynahradilo kamenné mestečno, postavené na skalnom kopci – Pocitelj.
Neskoro poobede sme sa po ňom prechádzali takmer sami. Keďže decká chceli silou-mocou vidieť, čo je za tými drevenými dverami so železnými kruhmi na klopanie, akonáhle boli jedny z nich otvorené, išli sme nakuknúť. Nakukli sme pritom domácim do poobednej siesty na terase. A rýchlo sa zoznámili nielen s nimi, ale prednostne s ich ryšavým kocúrikom Simbom.
O niekoľko domov ďalej sme jedno mačiatko skoro vyfasovali. Keď domáca teta videla lásku k mačkám vo Vlaďkiných očiach, hneď nám chcela jedno pribaliť. Tete sme to rýchlo vysvetlili, Vladimíre bolo treba dlhšie.
NACIONALNI PARK SUTJESKA
Z dedinky Buna pri Mostare, kde sme mali niekoľko dní base camp, sme sa presunuli do hôr, do Nacionalni park Sutjeska na hranici s Čiernou Horou. Kvôli zime, dažďu a faktu, že nám druhý stan z dvoch preteká..., sme v kempe v dedinke Tjentiste skončili v bungalowe. Poloha kempu je kráľovská, priamo v srdci národného parku. A vďaka tomu, že Bosniaci majú viac-menej asfaltové a viac-menej cesty, vedúce do hôr, sme sa dokonca aj s deckami dostali 3 dni po sebe celkom vysokohorsky.
Síce sme sa tými (ne)asfaltovými (ne)cestami natriasali 18km vyše hodiny, ale čo na tom, keď nám to umožnilo výhľady na jednu stranu cez najvyšší vrch BaH Maglic až po čiernohorský Durmitor, na druhú stranu na jedno z najkrajších horských pásiem bývalej Juhoslávie Zelengora, pohľad na 75-metrový vodopád Skakavac, prechádzku cez jeden z posledných pralesov v Európe – Perucica, návštevu jazera Donje Bare a dokonca normálne že vysokohorskú „turistiku“ s deťmi (náš štýl hodinová túra za 3 hodiny si samozrejme ponechávame)!
Moje po horách bažiace oči a srdce naplnené slasťou (nohy pri tom trápnom počte nachodených kilometrov proti tomuto vyjadreniu trochu protestujú..., ale srdce vie, že sa do Sutjeska NP ešte vráti), môžeme teraz vyraziť už aj k tomu moru!
TREBINJE
Cestou k moru sme si urobili zachádzku do mestečka Trebinje. Údajne jedno z najkrajších miest BaH, mesto so stredomorskou klímou, mesto slnka, vína a platanov. Chvíľu sa zdalo, že sa k tomuto tvrdeniu nebudeme schopní vyjadriť, pretože Trebinje nás privítalo búrkou. Ako ale na celej tejto ceste, aj tentorkát nám počasie neuveriteľne prialo a po búrke vyšlo slnko, ktoré nám mesto ukázalo v celej svojej pohodovej paráde.
Pre nás sa stalo mestom parku, kde sa v čerstvých mlákach decká vyváľali od hlavy po päty, mestom trhoviska, ktoré žiarilo všetkými farbami a vôňami a doplnilo nám zásoby zeleniny a ovocia, mestom takmer nenájdeného opusteného starého mesta za hradbami
a mestom najrýchlejšie prezretého pravoslávneho kláštora na kopci nad ním, keďže deti sa už nevedeli dočkať mora a bojkotovali každý náš ďalši pokus o návštevu čohokoľvek, kdekoľvek.
K moru sme šli cez Bosnu a Hercegovinu napriek tomu, že nás navigácie krvopotne presviedčali, že to máme dať cez Chorvátsko. Skoro sme pochopili... Úzka cesta pre jedno auto, serpentíny, územie nikoho s kedysi dedinami, autá rozobraté na atómy... Keď sme po kvante kilometrov zbadali vedľa rozpadnutej fabriky kráčať cca100-ročného dedula, vydýchli sme si, že konečne živý človek. Na čo Vlado dodal: „Dúfajme, že živý...“ Dokonale to vystihuje atmosféru tej cesty.
NEUM
Ale došli sme, dedulo sa pred nami nerozplynul do obláčika, nikto nás nikde neokradol a nepredal na orgány, len my sme sa síce paranoidne, ale pomerne jednoducho dostali do bosnianskeho (resp. hercegovinského) prímorského mestečka Neum. Je jediné, čo BaH v súvislosti s morom má. 22 kilometrov pobrežia, ktoré žiaľ vybetónovali a zastavali kopou hotelov a apartmánov. My sme opäť dali kempu košom hneď z dvoch dôvodov. Prvý je ten,že kemp mal v tom čase naozaj zlé recenzie typu „bez dverí a dosiek na špinavých záchodoch“ a druhý ten, že kemp je síce v mestečku Neum, ale v olivovom hájiku, ďaleko od mora. A nám sa už autom nechcelo nikam. Takže sme skončili v apartmáne s výhľadom na more a s malým štrkoviskom, ktoré naša domáca teta volá, že „piesková pláž“, hneď povedľa. Krása!
Neum je typické prímorské mestečko s promenádou, pravdepodobne s haldami turistov, hluku a ruchu v sezóne. Teraz, na konci septembra, sú pláže opustené, po promenáde sme sa na ceste do potravín trmácali sami a najhlučnejšie sú v celom meste naše deti. Určite to nie je naše dream miesto pri mori, ale úžasných 26 stupňov, jasná obloha a more plné morských ježkov... čert ber ideály! (Čo sa javí ako motto tejto cesty )
Morom končíme našu dvojtýždňovú Bosnu a Hercegovinu a keďže sme si jej ciest užili statočne (inak majú cesty v dosť dobrom stave, len občas úzke a pomerne často s obmedzenou rýchlosťou), vraciame sa pekne po pánsky po chorvátskej diaľnici. A mne opäť tečú sliny na tú (ne)šťastnú slovinskú gibanicu :)