DEŇ PRVÝ
Trochu to narušilo moju ideálnu predstavu o pohodovom rannom odchode. Za behu sme sa otestovali, rýchlo kúpili nejaké jedlo na cestu, kávička sa pila vo vlaku a dospávali sme vlastne až na mieste.
Decká boli z letiska po dlhom čase nadšené, letisko z detí vyzeralo že tiež.
Ťažko odhadnúť nadšenie Mallorčanov v požičovni áut, keď im tam decká išli svojou nahromadenou energiou zo sedenia v lietadle rozmetať priestor pred office na kúsočky. Pohybom, zvukom, ako to len naše deti vedia! A to bolo vlastne posledné miesto, kde Vladimíra na Mallorce čokoľvek rozmetávala... Keď sme v Cala Sant Vicenç vystúpili z auta, začala s horúčkami, ktoré sme si už odniesli až domov...
Dedinka Cala Sant Vicenç stála za 2 noci prebdené výberom. Hoci hluk strojov a budovy, dvíhajúce sa do výšky, neveštili pre budúcnosť ospalej dedinky nič neturistické, takto v máji bola totálne turistami opustená.
Prvý večer sme tradične objavovali okolie. Nestalo sa nám prvýkrát, že sme objavili viac ako bolo treba...
Na maličkej, útutlnej pláži neďaleko nášho apartmánu v ten večer vyvádzalo vlnobitie. A hneď za múrom, oddeľujúcim pláž od cesty prežíval svoje vlastné „vlnobitie“ zamilovaný párik. Ktorý by sme si v tom hluku vĺn ani nevšimli, nebyť Svetlankinej túžby chodiť po múre.
Svetlankinu túžbu sme jemne presmerovali, nech sa párik nerušene dovlní a nás kľukatá cesta začínajúca povedľa pláže odviala až do príjemnej reštaurácie s morskými plodmi, sangrijou, výhľadom na more a „nad vecou“ čašníkom so štyroma prstami, ktorý sa Vladimíre zdravil „Give me four!“
DEŇ DRUHÝ
Druhý deň sa niesol v duchu hnania sa za krásnymi výhľadmi na Far de Formentor. Aj som si kdesi prečítala, že „temporarily closed“, ale nevenovala som tomu priveľa mojej flegmatickej pozornosti. Chyba. Cesta-necesta nás zastavila asi v polovici, aby nám ponúkla aspoň čiastočnú náhradu výhľadu. S tou sa neuspokojili motorkári, ktorí si zákaz-nezákaz prenášali svoje motorky 3 metre do vysokého nehostinného kopca, aby zátarasu obišli. A náš čas sa tak delil na sledovanie výhľadov a sledovanie odhodlaných motorkárov.
Podstatne oku (aspoň teda môjmu) lahodnejší výhľad ponúkal Mirador Es Colomer, ibaže tam sme sa dostali až podvečer cestou na apartmán - všetci unavení, hladní, Vladimíra s horúčkou, takže som sa tam vlastne napokon dostala iba ja sama. S priepustkou vo vrecku a 15 minútami v zálohe na to, aby som tam vybehla pozrieť, či to za to stojí. Stálo.
Medzi Farom a Miradorom sme sa zastavili na Platja de Formentor, pitoresknej pláži s loďkami, pohojdávajúcimi sa na vode,
kopcami v pozadí, priezračnou vodou
a zopár borovicami, pod ktoré sa dalo schovať, hoci za cenu ihličia zapichnutého všade... Nádhera.
DEŇ TRETÍ
Tretí deň nás zlákali kopce. Vybrali sme sa do mestečka Fornalutx. Navigácia usúdila, že rozšíri naše kultúrne obzory a ťahala nás priamo centrom mestečka Sóller, kde sa v ten deň konal festival. Kým Vlado uveril vlastným očiam viac ako navigácii, už sme sa otáčali v najužšej uličke na svete. Zapotila som sa aj na sedadle spolujazdca, keď sa nás z nej pomedzi haldu áut a turistov snažil dostať.
Mestečko Fornalutx bolo napriek neďalekému festivalu (alebo možno práve vďaka nemu) prázdne. Nádherné úzke kamenné uličky, všadeprítomné schody, domčeky so zelenými okenicami,
kopec zelene a kvetináčov všade, kam oko dovidí, vyhrievajúce sa mačky na každom kroku a pidi námestíčko, kde sa dá zjesť tapas, vypiť káva, pivo, či pomarančový džús.
Turistiku, na ktorú je Fornalutx ideálnym východiskovým bodom, sme kvôli Vladimírinej chorobe z programu vypustili.
DEŇ ŠTVRTÝ
Štvrtým dňom boli Svetlanine narodeniny. Druhé. Svetlanka letela na Mallorcu ako „infant“ a z nej ako „child“. Security check na viedenskom letisku prekvapila sviečka v tvare čísla 2, starostlivo zabalená v plechovom obale, ktorú si Svetlana nachystala ako "must have".
Na tento narodeninový deň som si vymyslela výlet do Port de Pollença - bez Vlada, ktorý pracoval. Ako inak – miestnou MHD. Čakajúc na zastávke autobusu, si Svetlanka vypýtala dojčenie. Hodila som ju do šatky, splnila jej prianie a v tom okamihu Teodori, súčasne s autobusom rútiacim sa spoza zákruty vyhlásil, že potrebuje cikať. V Cala Sant Vicenç, prisahám, nie je kus zelene pri ceste, kde sa dieťa môže vycikať. Tak som ho v tej rýchlosti vyložila na múrik, aby sa vyčúral cez plot niekomu do záhrady... S poslednou kvapkou zaškrípali brzdy autobusu, utekačka doň, kúpiť lístky, usadiť deti, usadiť seba a vtom ups! – všimla som si, že ten prsník, ktorý si Svetlana vypýtala a ktorý pre ňu v dôsledku dobrodružných okolností pred nástupom stratil na význame a niekde medzi tou spomínanou poslednou kvapkou a škrípajúcimi brzdami ho pustila z pusy, je stále vonku z trička... Zvyšok cesty už prebiehal pokojne – bez cikajúcich detí a obnažených pŕs.
Mestečko Port de Pollença pôsobilo pokojne a príjemne
a jeho prístavom sme sa túlali tak zanietene, že kým sme ho celý prešli, decká už nemali silu trepať sa na osamelý, odľahlý kus pláže kúsok ďalej
a hodili sme sa na zem hneď na najrušnejšej pláži vedľa prístavu - opäť pod borovicu, ktorej ihličie sme si zo zadkov vyťahovali ešte na druhý deň...
Pred nosom újdený autobus nás v prístavnej nálade zdržal o hodinku dlhšie. Strávili sme ju v miestnej pekárňo-cukrárni, kde sme Svetlanke kúpili nie jednu, ale 5 mini tortičiek. Keď sme do nich na apartmáne zapichli tú cestovateľskú sviečku a Svetlana ju zapálila, došli jej zablahoželať jej obľúbené vtáky - holuby, ktoré na drôte hneď vedľa našej terasy sedeli naozaj len v tento jediný deň jej narodenín.
Spestrením oslavy bol maličký gekon, pobiehajúci po terase. Večer sme ho ešte zazreli na strope obývačky a na druhý deň ráno mu venovali už iba myšlienku, že ako sa asi dostal von. Hm, nedostal... Pri obúvaní sa na rannú prechádzku do pekárne som rýchlo natiahla cápačky aj Svetlane, ešte rýchlejšie si jednu z nich strhla z nohy, lebo jej tam niečo zavadzalo a úplne najrýchlejšie odtiaľ vybehol gekon. Dodnes neviem, či bol zľaknutý viac on, alebo Svetlanka, keď zistila, že kus jej cápačky je živý.
Na výjazdy za pečivom dodnes nostalgicky spomínam, lebo to boli každoranné 30-minútové prechádzky po dlllllhýýýýých slnenčých schodoch, na ktorých sa vyhrievalo zo 20 mačiek, ktoré Svetlanka vždy zaručene vyplašila v snahe pohladkať ich.
Keď sme jedno ráno prechádzali okolo takého toho dedinského turistického mini supermarketu a Svetlana zahlásila „po pi.i“, chvíľu mi ten vyrelaxovaný úsmev na tvári zamŕzol. Chvíľu. Kým som sa obzrela smerom, kam ukazovala, a zbadala som veľkú kovovú nádobu plnú loptičiek. Takže „loptičky“...
DEŇ PIATY
Piaty deň sme sa presunuli do Palma de Mallorca, kde sme sa, snažiac sa vyhnúť davom, vyteperili po niečo okolo 400 schodoch na hrad Bellver.
Extra príjemná prechádzka, prerušená naším vlastným počítaním (napriek tomu, že som si sväto-sväte hovorila, že nebudem trápne počítať schody, som sa tiež nechala strhnúť...), nás vyviedla na pekné miesto,
s krásnymi výhľadmi,
kde sme čas do odletu lietadla prečkali v pohode a bez más.
Mallorcu sme si užili naplno. Hoci krátko a s chorobou. Údajne sme chytili prvý ozaj teplý víkend v roku a vybrali oblasť, kam prví turisti v tejto sezóne ešte nedošli.
Pár týždňov po návrate domov som síce preklínala celý nápad, pretože obe dievčatá si ako suvenír z cesty priniesli pleseň, ktorej sme sa dlho zbavovali. Na zlé sa však rýchlo zabúda a tak zostala už iba Mallorca a hrejivé spomienky na tých pár dní na nej.