Slovensko (2023)

Naivne som si myslela, že po celom... Už po týždni cesty som mala pocit, že ani z východného sa nepohneme. Je krásne, je neprávom prehliadané, je tu toho toľko na videnie, cítenie, žitie. A ľudia, ktorých stretávame, sú úžasní! Keď k tomu prirátam moju milovanú mimosezónnosť, ktorá je v už beztak prázdnych horách zárukou totálnej osamelosti, nemohla som urobiť lepšie rozhodnutie.

Napriek tomu sa náš trip začal hneď niekoľkými prekážkami.

1. Predpoveď počasia hlásila ešte aj v deň nástupu naň nekonečný dážď (dokiaľ predpoveď dovidela, dotiaľ videla dážď…),

2. Pri hľadaní toho mála indoorového, čo by som chcela na najvýchodnejšom východe Slovenska navštíviť, som narazila na informáciu, že Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach je z dôvodu rekonštrukcie dočasne zatvorené. A napokon

3. Cesta medzi Bajerovcami a Šambronom je neprejazdná! Cesta do neba! Cesta, ktorá mala uviesť do života heslo tejto cesty a začať ju v jeho duchu zľahka a jednoduchým výletom do Vyšných Ružbach. Čo je z Krásnej Lúky (kde som vyrastala a kde sa naše slovenské cestovanie malo začať) čo by kameňom dohodil – len ten kameň nesmieš hádzať cez Lipany!!! - teda hodinovou obchádzkou. Keď som si sťažovala, moja sestra sucho skonštatovala: “Prekážky ťa robia silnejšou!” Tak som sa išla zasa raz posilniť.

VYŠNÉ RUŽBACHY

Spanie v stane sme si kvôli počasiu o jednu noc presunuli a prvý výlet sme teda absolvovali z tepla môjho krásnolúckeho domova. Vo Vyšných Ružbachoch je sochárske sympózium, o ktorom málokto vie. Sochári z rôznych krajín sa tu údajne už takmer 60 rokov stretávajú, aby tvorili a len tak ledabolo na lúku pri travertínovom lome nad Ružbachmi ukladali travertínové sochy, ktoré stvárňujú i dotvárajú okolie.

Vraj je ich tam viac ako 100 – vôbec by som od oka taký počet netypla, ale dlho sme sa tam s deckami túlali, fotili a vychutnávali si magickosť magického miesta, ktoré sa núka aj na tichú prechádzku, keď treba dočerpať, aj na výlet s deťmi, keď treba odčerpať. 

Byť v Ružbachoch a nezájsť ku kúpeľnému prameňu lásky a prameňu zabudnutia mi ako milovníkovi príbehov a legiend nedalo. Povesť totiž hovorí, že sa treba najprv napiť z toho druhého, zabudnúť na starú lásku a potom z prvého, aby človek našiel lásku novú. Iná povesť (nech je verzia aj pre šťastne zadaných) zasa tvrdí, že treba ísť so svojím milým najprv k prameňu zabudutia, napiť sa tam, aby ste zabudli na sváry a nečasy a potom sa pri prameni lásky napiť z rúk toho druhého, aby sa vaša láska upevnila. Neviem, bola som tam sama s deťmi, takže overené to nemáme.

Kúpeľný park je tu malý, ale vyúsťuje do lesíka (so spomínanými prameňmi), ten zasa do lesa a odtiaľ už sa dajú robiť seriózne túry. Na tie by sme sa možno aj dali nahovoriť, nebyť toho, že si Teodori namočil nohu do jedného z takých tých mini jazierok v stene travertínového jazierka Kráter, ktoré je dominantou kúpeľov a jediné svojho druhu na Slovensku (vraj ďalšie 2 sú len na Novom Zélande a na Islande). A smrdel od toho tak, že čert ber liečivé účinky, keď máš s tým smradom poldňa kráčať!

Keďže Vyšné Ružbachy boli v ten deň navzdory všetkým apokalyptickým predpovediam bez dažďa a dokonca pomerne veľkú časť aj so slnkom, bolo rozhodnuté – už žiadne predpovede počasia, vyrážame do stanu, nech to prší, čo to prší!

 KEMP ZLATÉ KOPYTO

A tak sme sa presunuli do kempu Zlaté kopyto. Kopýt tam zopár bolo, zlatom nám bol kozub, ktorý nás v daždi privítal. Kemp sme našli na konci Kopytovskej doliny, 3km lesnej cesty od dedinky Šindliar. Keď som sa ráno v lejáku ako z krhlí pokúšala uvariť na variči raňajky a druhou rukou bránila dažďu, aby moju snahu maril, v hlave sa mi zjavil kúsok z včerajšej knihy: “Great things never come from comfort zones”. Tak som zodvihla hlavu, zadívala sa na tie rozprávkové lesy zabalené dažďovým oparom a hovorím si: Toto je real life! Nie môj comfort level 100 doma s mýčkou, práčkou a robotickým vysávačom…

Pršať neprestalo – tentokrát sa predpovede držali svojho – a tak som začala hľadať možnosti, čo vidieť v okolí za dažďa. Našla som Slovenské opálové bane a Drevený megafón kúsok odtiaľ. A bolo rozhodnuté. Som si istá, že keby moje deti mohli, občas by si s radosťou vybrali inú mamu a ten deň bol zaručene jedným z takých dní. Ako mi s láskou hovoria, ja nechodím ako slimák (ako si naivne nahováram), ale ako rýchlik a počasie je pre mňa len premenná, ktorá síce niečo málo znamená, ale rýchlik nezabrzdí…

SLOVENSKÉ OPÁLOVÉ BANE 

V baniach sme boli so sprievodcom sami (obávam sa, že v tom počasí, sme boli sami v rádiuse 20km okolo baní…). Nad životom baníkov som neveriacky krútila hlavou, decká z naučeného a v jednej tónine podaného výkladu veľa nemali a jediná aktrackia pre ne tiež najviac nadchla malú Toničku vo mne   - došli sme do veľkej miestnosti v bani, kde na nás zo steny kukali obrovské oči - diery, urobené do steny, pod nimi skalný útvar pripomínajúci ústa a tie oči svietili! Normálne som mala pocit, že vidím Zemetrasa Veličizného z Popolvár najväčší na svete! Jediným spestrením pre Vladimíru a Teodora bol prechod tmavou chodbou bez svetla a príbeh, ktorý sme si prečítali pred baňou. O tom, že najväčší drahý opál bol nájdený v koryte potoka a darovaný Márii Terézii, ale podľa legendy ho darovala víla Libanka pastierovi Šimonovi, do ktorého sa zamilovala a zachránila ho pred istou smrťou. Za čo bola ostatnými vílami vyhnaná, aby blúdila v podzemí susedného kopca, ktoré dnes nesie jej meno. Dodnes vraj počuť ozvenu krokov víly v chodbách Libanky. Hm, decká by si možno aj priali také spestrenie prehliadky…

DREVENÝ MEGAFÓN

Drevený megafón. OZ Hlas lesa si pred pár rokmi vymyslel takýto milý a nenápadný projekt, na ktorý som deti musela veľmi nemilo a nápadne (niekedy sa tomu hovorí motivačne…) prehovárať, hoci jediným dôvodom potreby prehovárania bol v tomto prípade už spomínaný leják za oknom auta. A tak sme sa po stýkrát za dva dni navliekli od hlavy po päty do všetkých nepremokavých záležitostí a vyšli sme z auta hľadať miesto, kde by mal podľa sprievodcu z baní megafón byť . Vedela som, že dnes druhú šancu od detí nedostanem, ale deti su k svojím rodičom zhovievavé, či ako sa to hovorí, takže mi odpustili (až na druhý deň, keď som im dala poldňa pri kozube...), že som aj tú jedinú šancu zvorala a zaparkovala priskoro… Premočení, na druhý pokus, sme dorazili. Tam za rohom, nad dedinou Zlatá Baňa, značený drevenou ceduľou, s potrebou došlapať k nemu 200 metrov, leži uprostred čistinky v lese obrovský, 4metrový drevený megafón. Boli sme priplní rôznych emócií a vody, než aby sme sa dokázali stíšiť, ako to odporúčajú tvorcovia projektu. Vraj stíšením začujete v megafóne všetky zvuky prírody intenzívnejšie. To sa nám teda úplne nepodarilo…, ale zato sme začuli intenzívne svoje vresky, keď sme si dopriali normálne vykričať všetko v ten deň nevypovedané do megafónu.

Prechod kaňonu Voroblik, ktorý sa začína kúsok za kempom zostal žial po niekoľkých dňoch dažďa pre našu zostavu (dokonca ja pre tú trojpätinovú) nepriechodný.

Namiesto kaňonom sme sa preto vybrali lesom a došli na čistinku so studničkou, ktorá všetkým postačila.

  Deťom vlastne úplne postačilo aj to, že ujovi domácemu ovce rodili jahniatka ako na páse práve v čase našej návštevy, takže každý večer strávili decká hladkaním, nosením, kŕmením zvierat a ...

...hrabaním sena.

 JASKYŇA ZLÁ DIERA

S prvým slnečným dňom sme sa vybrali na prieskum jaskyne Zlá diera alebo po domácky Zlá džura, ktorú som túžila preskúmať ešte z mojich stredoškolských čias. Pohodová 2 km cesta k jaskyni a jej okolie – ohnisko, malé drevené detské ihrisko, prameň pitnej vody, latrína - čo viac si taký sem zatúlaný turista po dňoch dažďa môže priať! Snáď už iba fakt že mega príjemného sprievodcu a komornú rodinnú prehliadku jaskyne. Vualá! Vykrič to megafónom do vesmíru a ten ti to s láskou naservíruje - či ako to je? Deckám sa po Opálových baniach do jaskyne veľmi nechcelo, ukecala som ich, že to bude pecka a našťastie mi uverili. Pri úvodnom small talk, nasadzovaní prilieb a zoznamovaní sa sme zistili, že sprievodcom je otec našej obľúbenej speváčky, a tak sme mali cestu do srdca "uja Ruda", ako sa deťom predstavil, otvorenú.

 On si cestu k Vladovmu srdcu získal po tom, čo nám ukázal štrbinu, ktorou pred rokmi liezol dole hlavou, s lanom priviazaným na nohe a baterkou v ústach až do hĺbky, kedy sa mu zašprajcovali uši - potom ho kolegovia vytiahli. Zisťoval, či sa tam niekde za štrbinou jaskyňa nerozširuje. Nerozširovala.

 Cestu k môjmu srdcu si získal po tom, čo som konečne na cm vzdialenosť videla živé, oddychujúce (už nie hybernujúce) netopiere. 

Cestu k deťom si získal skutočnými, aj vymyslenými historkami a dobrodružným terénom, na ktorom sa Vladimíra a Teodor na krátky okamih stali takmer skutočnými jaskyniarmi. A Svetlanu si získal svojou neoblomnou, ale príjemnou neodbitnosťou (alebo nevzdávaním sa?).

Čítala som o Zlej diere, že nepredávajú vstup do jaskyne, ale zážitok a plne s týmto výrokom súhlasím! Napriek tomu, že som v ten deň chcela stihnúť ešte Lačnovský kaňon a presun na nové miesto, ma atmosféra jaskyne a jej okolia tak opantali, že mi bolo všetko jedno.

Po familiárnej prehliadke familiárnej jaskyne sme si familiárne opiekli špekáčky a slaninu a s ležérnym prístupom a neskorým poobedným časom sme sa vybrali na prechod Lačnovským kaňonom, ktorý je označovaný aj ako Malý Slovenský raj.  

LAČNOVSKÝ KAŇON

Lačnovský kaňon je súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Kamenná baba. Kamenná baba je pomenovaná podľa skaly, opradenej niekoľkými povesťami. V knihe Skalná kráľovná o povestiach a príbehoch z východného Slovenska, ktorá s nami putuje, sme ich našli 6. Spoločné majú to, že v každej z nich skamenie žena s bábätkom v náručí. 

Najdobrodružnejšie na našom Lačnovskom kaňone, pre ktorý je typická vysokohorská vegetácia v doline potoka a teplomilná na vrcholoch skál, boli samozrejme prechody cez potok, ktoré boli po dažďoch ešte náročnejšie (a cesta tak ešte zaujímavejšia). A tie naše odhodlanie aj v druhej časti kaňona zastavili.

LAČNOV

Návšetva Lačnovského kaňona a jedna z infotabúľ v ňom ma naviedla na dedinku Lačnov, ktorá je vyhlásená za pamiatkovú zónu. Rozbití po výživnom dni sme sa teda ukecali dať si ešte autoturisiku cez Lačnov. Zastavil nás zákaz vjazdu na začiatku dediny a tabuľa Pamiatková a pešia zóna, po prečítaní ktorej moje srdce zaplesalo a bolo rozhodnuté, že zajtrajší presun bude naokolo cez Lačnov (keďže na čokoľvek, čo bolo pešie, by sme v ten deň deti už nenahovorili).

Dedinka je to viac atmosferická ako malebná, zastavilo sa tu všetko, nielen čas. Dnes v nej údajne žije okrem sezónnych chatárov už len zopár, na jednej ruke spočítateľných, celoročných obyvateľov.

Ak by som niekedy mala potrebu ísť sa na pár dní zavrieť niekam do kláštora a meditovať tam, tak sa dám zavrieť do Lačnovského kostolíka. Pred ním je strom, pod ním drevený kmeň na sedenie, tam by som meditovala.

A kým by som ja pod tým stromom meditovala, deti by sa máchali v tých troch korýtkach a dvoch studniach, ktoré sme cestou po najnezvyčajnejšej pešej zóne našli.

  A keby sme sa občas od seba priveľmi odklonili (akože ja prehnane meditujem a oni prehnane máchajú), zblížili by sme sa na tunajšej lavičke zblíženia, ktorá je navrhnutá tak, že sa nedá minúť zámer.

TAJOMNÉ KARPATY

Tajomné Karpaty v dedinke Suchá – Vladiča boli jedinou z istých zastávok na našej ceste a síce preto, že boli tajomným predčasným darčekom k Vladimíriným 10. narodeninám. Kamil Soóš pozná tunajšie lesy ako vlastnú dlaň a rozhodol sa vlkov, ktorí v nich žijú, chrániť a verejnosť o nich upovedomiť veľmi originálne, a síce tak, že do lesov sprevádza turistov. Na koňoch. V ponuke je niekoľko okruhov podľa časových možností klienta. My sme časové možnosti mali štedré, a tak sme si na záhrade chaty, ktorú poskytujú na prenájom, postavili stan a zostali tam 4 noci. Chata nám vďaka domácim bola sprchovo-praco-variacím zázemím, takže sme sa u nich po tom, čo sme zažili, aj pred tým, čo nás ešte čakalo, cítili naozaj luxusne.

 Nedá mi nedodať, že v dedinke Suchá, kde chata stojí a kde bývajú aj domáci, bývajú spolu s nimi – 4-člennou rodinou len ďaľší dvaja obyvatelia, takže ďalšia alternatíva na pár-dňový kláštor pre mňa... Vlci tu doslova dávajú tým 6 ľuďom dobrú noc, keď v noci zavýjajú a chodia piť do potoka pri ceste. Veľmi symbioticky na mňa toto prostredie dedinky na konci sveta pôsobilo.

Časové možnosti na kone by teda boli, ešte bolo treba zvážiť, koľko na takom koňovi vydržím v teréne sedieť ja a nepokakať sa od strachu, že? Dohodli sme sa na 3 hodinách po vlčích stopách hrebeňom Karpát v sedle koní. Trojročná Svetlana ma od rána ukecávala, že chce ísť so mnou. Presvedčená o tom, že sprievodca povie „nie“, som jej sľúbila, že sa opýtam. Opýtala som sa a povedal „áno“... Zážitok to bol silný. Vlaďka si svojho Jalovca viedla nonšalantne a bez zaváhania, šťastná, že môže. Fajo, na ktorom sme sa viezli ja so Svetlankou, pričasto kadil – vraj som na neho bola mäkkýš a nechala ho často zahryznúť si do trávy. Čo už, aj tak bol úžasný, aj keď mám pocit, že som mu nerozumela a on mne už vôbec nie.

 Svetlanka mala zážitok najsilnejší, ktorý po zvyšok dní spracúvala tým, že si z dreveného medveďa na terase urobila koníka, ktorého sedlala a jazdila na ňom do Tramtárie a späť.

Všetky ľudoprázdne prechádzky Východnými Karpatami, ktoré sme za tých pár dní absolvovali, boli čarokrásné. Tak zelené lesy, kde človek nemusí byť odborník, aby chápal, čo všetko v nich žije, fakt mlčali, aj rozprávali tajomnom. A ja silno dúfam, že vďaka ľuďom ako Kamil Soóš budú tie lesy ešte dlho, predlho také zelené a ešte dlho, predlho v nich budú môcť všetky tie zvery žiť. Najčarovnejšia pre mňa (v zmysle hesla, že najkrajšie veci máme pod nosom) však bola lúka nad Suchou, na ktorej sme s koníkmi oddychovali a o dva dni sme tam dotiahli aj našich chalanov - jedno z tých miest, kde mám pocit, že môžem presedieť hodiny a ten pohľad sa mi nezunuje.

 ÚDOLIE SMRTI

Byť v okolí Dukla a nevidieť tank by Teodor pociťoval ako krivdu. A tak sme sa vybrali do Údolia smrti.

Chalani si 2hodinové chodenie od tanku k tanku užili, my s dievčatami sme si užili sedenie na kopci s výhľadom okrem tankov aj na celé krásne, ubolené údolie.

 DREVENÝ KOSTOLÍK BODRUŽAL

Cestou späť sme sa neplánovane zastavili pri drevenom kostolíku Cerkva sv. Nikolaja v dedinke Bodružal a keďže sme pri bráničke našli telefónne číslo, na koho sa obrátiť, keď chceme drevený kostolík vidieť zvnútra, vyskúšali sme a napriek tomu, že bolo 19:00 hodín podvečer, za pár minút dobehla milá rusínska tetuška, zjavne správkyňa „cerkvi“ ako sa tuto kostolom hovorí. Dokonca sa kvôli nám nádherne obliekla a dala nám takú exkurziu, v akú sme ani nedúfali, keď sme to telefónne číslo vytáčali. Aj dojemné to bolo, keď opisovala, ako do stredu kostola padol počas 2.svetovej vojny granát zo strechy a nevybuchol. Ženy z dediny, medzi nimi aj jej babka, utekali do kostola, keď videli horieť domy v dedine a tam našli nevybuchnutý granát. Vyniesli ho von a utekali... vraj až k Vyšným Ružbachom, kde sme my našu cestu začínali...

Aj smiešne to bolo, keď nás teta oduševnene túžila zvečniť pri už overených fotogtafických miestach v cervki a tak nás tam lámala a súkala do tých póz ako lámem špagety do hrnca, keď z nich chcem mať namiesto špagiet slýže.

ZÁHRADA U JARKY

Po štyroch nociach sme sa z karpatského raja presúvali do Sniny, od ktorej sme, ako od jediného väčšieho mesta, ktorým prechádzame, mali niekoľko očakávaní. Snina nás aj s našimi očakávaniami privítala búrkou (čím nám jasne dala vedieť, čo si o nich myslí), a tak sme ani nie po týždni opäť vyťahovali pršiplášte. Jedným z Vladových urgentných očakávaní bolo holičstvo. Pri každom presune žobroní o nejaké mesto, aby sa mohol ostrihať. Moja veľkolepá ponuka, že v Snine sa určite ostrihá, sa skončila fiaskom. Šryri oslovené kaderníctva v Snine boli vybookované minimálne na 4 dni dopredu!!! Vlado so svojou pracovnou krízou aj chvíľu zvažoval, že sa preklasifikuje na kaderníka/holiča. Či by sa kvôli tomu aj do Sniny odsťahoval, som sa už nepýtala. Zo Sniny je to takmer na skok do Uliča, kde som napochytro ráno našla ubytovanie „záhrada u Jarky“. Zahalené rúškom tajomna a presiaknute človečenstvom Jarky (čo som z tých zopár telefonátov stihla odtušiť) jasne dávalo vedieť, že bude jedinečné. A bolo! Privítala nás vysmiata domáca pani, ktorá nám hneď ponúkla alternatívu k rozkladaniu stanu v daždi – kurník pre deti. Prerobeným kurníkom na detskú izbičku, do

ktorej sa lezie po rebríku, si okamžite získala X ďalších sŕdc vo svojom živote. Ponúkla nám aj alternatívu na našu plánovanú chlebovú večeru, a síce domáce tradičné zemiakovo-bryndzové pirohy s pohánkou. Mňam! A vraj keby nemusela ešte v ten večer na mesiac odcestovať, varila by nám aj každý deň a ešte by nám aj dala rýchlokurz varenia pirôh alebo buchiet. Dokonalé! Takže u nej na záhrade napokon „gazdujeme“ sami. Daňou za to, že sme sa ozvali ozaj 5minút po dvanástej, bolo, že nám síce pani Jarka stihla všetko dokonale nachystať, len spojazdniť záhradnú sprchu a umývadlo už nestihla. S odstupom času však len hodnotím, že sa nám tým postarala o ešte viac romantiky, lebo vodu ťaháme zo studne - normálne decká točia kolesom, naberajú vodu a prelievajú do druhého vedra, odkiaľ umývame riady, zuby, telá, prádlo, všetko. Latrína na konci záhrady len dotvára romantickú atmosféru. Pani Jarka tomu hovorí, že má najmenšiu galériu na záchode na svete. Vyšívané obrazy na stenách a tapety so vzorom kachličiek dotvárajú pocit, že človek ozaj vošiel na seriózny záchod, nie na latrínu. Aj najväčší odporca latrín široko-ďaleko, naša Vladimíra, si na nej veselo hovie, keď treba... Jedným hovením sa latrína skoro stala cintorínom pre jednu z našich čeloviek - keď som už po tme horlivo utierala riťku Svetlanke a čelovka, ledabolo nasadená na hlave sa mi v predklone zošmykla. Naštastie mám pri troch deťoch celkom postreh na padajúce veci, takže som ju zachytila niekde na úrovni Svetlankinho zadku...

No a aby toho na chválenie nebolo málo, hneď vedľa našej záhrady je miestne komunitné centrum, kde Vladovi veľkoryso pridelili samostatnú kanceláriu na dni, kedy pracuje. Aj na nás s deťmi sú veľmi milí vždy, ked dôjdeme kvôli pitnej vode alebo internetu.

Dokonalejšie vybavenie záhrady na prenocovanie si, úprimne, neviem ani predstaviť.

  ULIČ, POLONINY

Ulič je centrálnou dedinkou Pienín s - mám pocit - neobmezeným množstvom možností. A preto sa mi po ňom s deťmi jednoducho a veľazážitkovo túlalo.

Miniatúrne kostolíky v parku, rusínsko-slovenský slovník v prírode,

vstupná brána do Polonín vo forme dverí voľne pohodených medzi stromami,

rybník so zátiším (rozumej malé ihrisko a obrí voz s obrím kolesom), 2 náučné chodníky 

a napokon májové prírodné kúpanie v Zbojskom potoku! Dá sa tu toho okúsiť mnoho. Zbojský potok jednoznačne vedie, hoci mojím horúcim favoritom je aj výstup k vyhliadke Holica, torý je súčasťou jedného z náučných chodníkov a vďaka ktorému som sa definitívne a beznádejne zaľúbila do Polonín.

A tak som si tam, na kopci s 360 stupnňovým výhľadom na nekonečné lesy sľúbila, že si tie Poloniny raz prekráčam. Nikdy a nikde nekončiaci výhľad na Poloniny na jednej strane, na Vihorlatské vrchy na druhej a ukrajinský Užanský národný park na tretej zahojil všetky boľačky spojené so zúfalými výkrikmi: „Mamááá, kde je už tá vyhliadka?!“ Mám na mysli moje boľačky... Boľačky nôh detí sa zahojili zázračne len čo sa smer zmenil z prudkého stúpania na prudké klesanie. 

BEŇATINA

Cena za moju super praktickosť a schopnosť optimalizovať je občasné prekombinovanie programu. A tak sa mi do jedného dňa podarilo vtesnať kúpanie v Beňatinskom jazere, turistiku na Vihorlate a pozorovanie nočnej oblohy v astronomickom observatóriu Kolonica.

Jazero pri dedinke Beňatina je bývalý travertínový lom zaplavený najtyrkysovejšou tyrkysovou (vraj alias Plytvické jazerá v Chorvátsku) priezračnou spodnou vodou. Kúpe sa v ňom na vlastné riziko, tak sme to riskli. Aj prejsť sa po jeho hornej časti s výhľadmi na jazero zo všetkých strán dá, len treba prechádzku absolvovať s pytlíkom na odpadky, ktorých sme tam nazbierali toľko, že sme ich ledva uniesli. Na takých miestach občas pochybujem, či má človek právom pomenovanie homo sapiens. Jedine že si aj rozum občas zabudne pribaliť rovnako ako ten pytlík...

VIHORLAT

Vihorlatské vrchy sú pohorím sopečného pôvodu, ktorých časť tvorí 240-ročný bukový prales. Moja plánovaná túra na Sninský kameň sa napokon z mnohých dôvodov nekonala (sebakriticky priznávam, že určite najhlavnejším bola spomínaná schopnosť prekombinovať veci v snahe zažiť 3 muchy jednou jazdou). Vladovi prišlo do Vihorlatu niečo neodkladné a tak sme sa na parkovisku pod Morským okom, 7,5km od civilizácie a akéhokoľvek náznaku signálu lúčili s tým, že sa po jeho návrate stretneme pri nejakej infraštruktúre pri jazere, prípadne pri aute na parkovisku. Decká rýchlo zistili , že sú prihladné na to, aby na Sninský kameň vyliezli, tak som ich v snahe opiť ich rožkom (doslova) dotiahla do bufetu, ktorý sme našli v polovici trasy okolo jazera, s tým, že po zasýtení vybehneme aspoň na Malé morské oko. Chybička se vloudila a ja som až pri platení zistila, že nemám cash. V oblasti bez signálu je platba kartou iba snom. Prevod či Vlado na telefóne tiež. Deti slzy v očiach, ja rovnako. Kým som na lavičke vysypávala celý obsah svojho batohu na zem v nádeji, že nájdem niekde nejaké drobné, analyzovala som v duchu všetky možnosti aj nemožnosti tejto situácie. 

Až kým mi na zem cinkli 3Eurá, ktoré rozhodli o tom, že máme dosť aspoň na jeden vytúžený hotdog na polovicu pre Vladimíru a Teodora a jedny slané tyčinky, po ktorých zasa túžila Svetlanka. Bolo jasné, že s týmto málom decká prežijú. Ale zároveň bolo jasné, že na Malé morské oko ich nedostanem, lebo cieľom ich dňa sa stalo čakanie na Vlada, dúfajúc, že k bufetu (teda dohodnutej infraštruktúre) príde do 18:00, kým je otvorený. Keď s odbitím šiestej hodiny bufet zatvorili a po našom Vladovi nebolo nikde ani stopy, vydali sme sa prejsť aspoň tú druhú polovicu Morského oka. Tú krajšiu, tú, ktorá je pralesná, terénovo zaujímavejšia a oku lahodnejšia. Hoci dlhšia. Na parkovisko sme dochádzali okolo 19:00 s nádejou, že auto, ideálne aj s Vladom tam už čaká. Zrada. Jediné auto na parkovisku nebolo naše. Pred nami 7,5km asfaltová cesta do najbližšej dediny, okolo nás hustý les, šanca, že to zíjdeme do stmievania sa mizivá a žiadne tušenie, kde je momentálne Vlado. Celkom mi pomáha urobiť z krízových situácií dobrodružstvo a že to s takýmto základom malo nábeh na riadne dobroduržstvo! Boli sme pripravení stopnúť si to jediné auto, čo na parkovisku zostalo, keď pojde dole. Nebolo treba. Asi po 2km sa Vlado vyrútil spoza zákruty. Nebudem tajiť, že mi odľahlo, hoci nálada v tíme bola fakt také, že som na chvíľku aj uverila tomu, že by sme to zvládli. Deti po naložení takmer okamžite zaspali a nás ešte čakal tretí zážitok toho istého dňa – pozorovanie nočnej oblohy.

V Poloninách je údajne najkrajšia nočná obloha, akú je možné na Slovensku vidieť, demonštrovaná Parkom nočnej oblohy. Príležitosť pozorovať ju s odborným výkladom a špeciálnym ďalekohľadom mi prišla ako jedna z tých, ktoré treba chytiť za pačesy. Deťom to po takom výdatnom dni a po zobudení pred 22:00 hodinou pred observatóriom až taká úžasná možnosť trávenia sobotného večera neprišla. Po polhodine sa vypýtali do auta a vlastne prekvapili, že vôbec tú polhodinu vydržali. Odhliadnúc od okolností bolo pozorovanie s výkladom nádherné. Také, čo by si človek zopakoval nespočetne veľakrát, lebo vždy je čo nové tam hore pozorovať. Pri platení sa ukázalo, že tento deň je pre mňa, čo sa týka financií, zakliaty. V kolonickom observatóriu sa tiež nedá platiť kartou a vydať zo 100Eur mi tiež nemali. Tak sme so sprievodcom vymysleli, že im pošlem 10Eur v obálke a asi o týždeň neskôr som svoj dlh vesmíru splatila na pošte v Rimavskej Sobote.  

Do stanu sme v ten večer prišli vlastne už na druhý deň ráno. O 1:00 sme líhali do spacákov a s nami aj Vladova horúčka. A tak bolo jasné, že deň podľa detí sa blíži. Nedeľu režírovali oni. Pomerne nenároční boli - kúpanie v Zbojskom potoku na obed, neskorý obed v reštaurácii v Novej Sedlici a potom rozprávka v kurníku. Nič viac, nič menej.

NOC POD ŠIRÁKOM V POLONINÁCH

Po Vladovom preliečení sa sme sa vydali do divočiny. Prenocovať pod širákom na slovensko-poľskom pohraničí, vlastne už v Poľsku, blízko prírodnej rezervácie Udava. S úžasným Palim (Pavol Stranovský) z Nadácie Aevis. Decká ho žrali a ja vlastne tiež. Vlado mal čo robiť, aby po chorobe vyniesol batoh na hrebeň Polonín, tak on žral len tak na prežitie v ten deň.

Kopec nového sme sa o lese, o pralese, o stromoch dozvedeli. Previedol nás korunami stromov - kráčajúc pralesom sme sa dívali nie pod nohy alebo pred seba, ale do zrkadiel v rukách. Nasmerovaných hore - len Svetlana si ho furt neoblomne smerovala na seba :) V zrkadlách sa nám mihali koruny stromov, akoby sme kráčali pomedzi ne. Jednoduché prevedenie, veľký zážitok. Ako napokon celé spanie nadivoko v Poloninách.

Svetlanku večer po jedle chytila panika, keď zistila, že tu sa program dňa končí spolu s dňom... a chcela sa vrátiť do stanu. Spacákový pelech v nej napokon vytvoril aký-taký pocit bezpečia a do pár minút všetky 3 decká spali. Nanešťastie, jediné zviera, ktoré nás v noci otravovalo, bol Pali ráno o piatej, keď nás budil. Síce s kávičkou, čajom a úsmevom, ale budil!

Aby sme si vychutnali ranný les, pozdravili bobrov neďaleko, prešli sa železničkou na poľskej strane, navštívili kráľovstvo jedlí a ráno o 9:00 už boli nastúpení pri autách.

TRI STUDNIČKY, RUNINA

Po rozbitej noci a rozbitom dni sme s deťmi ešte vybehli na pútnické miesto Tri studničky nad Runinou, kde sa údajne pred takmer 100 rokmi istému chlapcovi zjavila Panna Mária.

Na tom mieste vyvierajú tri pramene, ktoré majú podľa miestnych každý inú chuť (asi som bola prismädná, mne chutili rovnako).

A ako na správnom pútnickom mieste tam nechýba kaplnka a zvon, na ktorý vyzváňať bolo počuť až do Runiny, keď sa naň deti zavesili. 

STATOK MATERINKA

Dlhý presun z Polonín na statok Materinka, niekde medzi Muránskou planinou na severe, Cerovou vrchovinou na juhu a Slovenským krasom na východe nám spríjemnila zastávka v Rožňave a pod zámienkou 1.6. - dňa detí dobrá večera a celkom fajn zmrzlina. Na statok, ktorý domáci volajú lúkou a ktorý je jednou obrovskou čistinkou v lese, sme dorazili už po tme. Stan sa nám stavať nechcelo a zážitok zo spania pod širákom bol ešte stále živý, preto sme si rozložili len spacáky a na rozdiel od pralesa sme z nich v tú noc mohli pozorovať aj hviezdnu oblohu. Ráno nás vítali vtáčiky a dve malé dievčatá, ktoré neúnavne túžili po detskej spoločnosti. Zato naše deti - vcelku unavené z cesty neúnavne útúžili po tom nepostavenom stane, kde by sa mohli na chvíľku ukryť pred svetom. My sme si spoločnsť dospelých užívali plnými dúškami – ranné kávičky a koláčiky s Ľubkou a občasný večerný ohník s Ondrejom.

Ľubica s Ondrejom tu nad dedinkou Španie Pole na obrovskom rodovom statku uvádzajú do reality svoj sen. Spolu so svojími dvoma dcérkami, koníkom Lackom, neviem koľkými sliekpami a kuriatkami a mačkou Cilkou, ktorá sa údajne chodila ukrývať aj do latríny – doslova DO, teda normálne do hovien zasypaných pilinami sa vyvalí a lebedí si. Oželeli sme aj ďalšiu sprchu v poradí a vodu na umývanie riadov sme si nosili v bandaskách z dediny. Hoci. Raz večer sme neoželeli a po nabratí vody do bandasiek hovorím deťom, nech naskáču naháči pod kohútik, že ich vyumývam. Keď sa stalo, len sme sa s Vladom na seba pozreli a bez slov bolo jasné, že myslíme na to isté – že takto večer v dedinke bez živáčika naskáčeme naháči pod kohútik aj my. Živáčik sa napokon ukázal práve, keď sa pod kohútikom krčil Vlado. Ujo sa tváril, že nič, ale dlho sa potom za naším autom pozeral... Rovanko ja som sa dlho pozerala za pútničkou s koňom, ako som ju nazvala, ktorú sme predbiehali autom. Žena kráčajúca vedľa koňa, obaja naložení, bolo jasné, kde budú spať. Vladimíre je od tej chvíle tiež jasné, aká je jej dream forma cestovania...

CEROVÁ VRCHOVINA

Do Slovenského krasu sme len nakukli, konrkétne do jaskyne Domica, ktorú bolo po piatich rokoch možné na maličkom úseku splaviť. Tých 150m na loďke v jaskyni napokon zďaleka nebolo najsilnejším zážitkom. Jaskyňa je to krásna, rozprávková (doslova, keďže sa tu natáčala Soľ nad zlato), oproti Zlej diere taká nahodená dáma. Mladá sprievodkyňa nám na chvíľu aj zhasla svetlo, aby sme si zažili tmu tmúcu, ale „ujo Rudo“ so svojím familiárnym prístupom a láskou najväčšou jaskyniarskou postavil latku privysoko.

POHANSKÝ HRAD

Za hlavný objekt turistiky sme si v tomto kraji neobmedzených možností (hoci jedným dychom dodávam, že za tými možnosťami treba cestovať nekonečnými kľukatými cestičkami) napokon vybrali Cerovú vrchovinu. Cieľ prvý - Pohanský hrad. Pohanský hrad je prírodnou rezerávciou, tajúplnou lávovou horou, kde bralné steny vytvárali útočisko Keltom, Slovanom a jaskyne dokonca pravekým ľuďom.

Bolo a je to silné a silové miesto. Aj pre nás.

Počas obedovej prestávky na kopčeku Tilič smerom na hrad sme narazili na pána natáčajúceho si komentované videjko na svoj youtube, kde spomenul Cerovú vrchovinu v spojení „slovenské Toskánsko“. A ozaj, zvlnené kopčeky pripomínajú kus Talianska.

 KAMENNÝ VODOPÁD a HRAD ŠOMOŠKA

Druhým cieľom v Cérovej vrchovine bol Kamenný vodopád a hrad Šomoška. Cesta na nich zo Šiatorskej Bukovinky je príjemnou pralesnou cestou s lesom bez zásahov.

Kamenný vodopád je taktiež prírodný útvar, pod ktorým človek nechápe. Vznikol pred viac ako 4 miliómni rokov stuhnutím bazaltovej lávy v kráteri bývalej sopky.

Krásu hradu Šomoška narúšajú len ocikané zachovalé hradné chodby. Hrad leží na maďarsko-slovenskej hranici, nad maďarskou dedinkou Somoskő, takže cestou nás sprevádzali hraničné kamene. Už druhýkrát na tomto výlete, len pred týždňom boli slovensko-poľské.

VČELÍ KrAJ

No a z Materinky sme si odbehli ešte na neďaleký Včeli kRaj. Dávid je už treťou generáciou včelárov a spolu so Soňou sa rozhodli zachrániť toto remeslo a pokúsiť sa zachrániť včely. Včelárstvo robia prírodne, robia ho s láskou a robia ho edukatívne. Pred vstupom do včelína sme vyfasovali komplet mundúre – už len pre tú fotku stálo za to sa do toho navliecť. Včely boli úchvatné, deti uchvátené. Mne sa hádam ešte viac ako návšteva včelína páčil následný pokec o včelích produktoch a fungovaní včiel so Soňou. Nechýbala ochutnávka medov a výroba sviečok. Strávili sme u nich 3 hodiny a rozhodne si viem predstaviť aj ďalšie 3.

GAVURKY

S únavou v telách, dažďom v pätach a mojou štyridsiatkou na krku sme boli vcelku spomalení a naše výletovanie bolo v tejto časti Slovenska ležérne, až lenivé a pramálo organizované. Moja rovnako ležérna, až lenivá a pramálo organizovaná oslava 40tky spočívala v návšteve tajomného miesta Gavurky. Gavurky sú dubovým hájom, zachovaným pôvodným  pasienkovým lesom, kde na rozľahlej ploche rastie asi 500-600 dubov, asi 10krát starších ako ja, ktoré neuveriteľne prežili niekoľko výrubov aj prechod sovietksych vojsk.  Medzi toľkými mĺkvými velikánmi sa celkom krásne „len tak je“.

 Po Gavurkách sme si dali dobrý obed v Hostinci na ceste, kde sa varí zo surovín od lokálnych farmárov a skvelú kávu a koláčik v krupinskej kaviarni Profile. Na záchode som si tam našla narodeninový odkaz v znení: “Keby ste vedeli, aké silné sú Vaše myšlienky, nikdy by ste neuvažovali negatívne. Akceptujte svoju minulosť bez ľútosti, jednajte v prítomnosti so sebavedomím a čeľte budúcnosti bez strachu. Všetko sa deje pre Vás, nie Vám. Všetko sa deje presne v tom správnom momente, nie príliš skoro, ani príliš neskoro. Nie každý myslí tak ako Vy, verí veciam, ktorým veríte Vy, alebo koná tak, ako by ste konali Vy. Pamätajte na to a budete s ľuďmi vychádzať veľmi dobre.” A v kaviarni na stene ešte druhý: “Najprv kávička, potom prácička.” Ešte sa rozhodujem, ktorý z nich mi vesmír poslal...

KRUPINSKÁ PLANINA

Trúbiaci kameň (ktorého využitie v minulosti nie je dodnes jednoznačné, rovnako ako pôvod dvoch dier v ňom, v každom prípade ak človek správne zatrúbi do jednej z nich, ozve sa silné zatrúbenie do celej doliny) sme napokon tesne minuli. Netrafili sme správnu cestičku z parkoviska, napriek tomu, že bola označená žltou značkou. Zato sme našli značku jahodovú – lány lesných jahôd, ktoré nás sprevádzali celou blúdiacou cestou, až som mala pocit, že sme sa ocitli v rozprávke o medovníkovej chalúpke… V živote som nezjdela, ani nevidela toľko lesných jahôd a už vôbec nie na jednej kope. Len tej ježibaby nikde! Ani trúbiaceho kameňa! Tak sme sa po hodine a pol vrátili naspäť k autu, najedení, ale nevytrúbení, aby sme zistili, že 20minútová cesta k nemu ozaj vedie z nášho parkoviska. Mám podozrenie, že niekto prekryl značku, kým sme sa chystali pri aute, aby sme sa k tým jahodám dostali…

Hrad Modrý kameň bol milým kultúrnym spestrením našich ciest. Okrem klasickej prehliadky hradu je v ňom možné vidieť aj výstavu hračiek a výstavu bábok. A ďalšia kávička a ďalší koláčik v hradnej cukrárni. A ďalšia morda povesť, ktorá hovorí o trochu schizofrenickom (vraj bol na bojisku extra krutý a doma pri žene sladký ako med) Imrichovi Balašovi, ktorý raz večer proste vyhodil svoju inak milovanú ženu z okna, lebo sa priveľmi vŕtala v tom, čo ho trápi… A keď bol kráľovským dvorom vyslaný špeh, aby zistil, ako to s tou smrťou jeho ženy vlastne bolo, aj toho vyhodil z toho istého onka, keď ho prekukol… Inak celkom panovník, akého by človek chcel mať, že? Po 15 rokoch v poľskom vyhnanstve sa vrátil na svoj domovský hrad, aby pri pohľade na ono okno spadol z koňa a skonal.

HRAD BZOVÍK

Aké by to bolo zakončenie výletu bez poriadneho lokálneho trhu. Na hrade Bzovík ho bolo možné každú sobotu zažiť aj s atmosférou. Dnes sa dá vo vylepšenej verzii nájsť pod názvom Gazdovský trh Hont buď na "našej" Farme u Felixov alebo v "našom" Hostinci na ceste. Okrem kozích produktov "našich" domácich sa tam dá kráľovsky nakúpiť mnoho iných úžasných domácich produktov od lokálnych výrobcov. A my sme sa teda aj kráľovsky naraňajkovali.

Práve v čase našej návšetvy sa na hrade dalo aj kultúrne vyžiť a prezrieť si výtvarné diela žiakov miestnej školy.

Trochu adrenalínové výstupy do štyroch vežičiek hradu, ktoré by u nás v Rakúsku boli obohnané štyroma páskami a piatimi zákazmi, tuto radostne brázdili decká miestnych predajcov.

Radi sme sa pridali a z výšky sa tam rozlúčili s naším mesiacom na cestách. Bol výživný, hodnotný a vzácny. Do cesty nám vošlo nespočet nádherných miest, srdečných ľudí a kvantum zbližujúcich zážitkov. Opäť raz som si uvedomila, ako málo nám toho k životu treba a koľko veľa toho doma máme.

Už teraz mi v hlave hučí spŕška nápadov, kam/čo ďalej, ale asi mi to len telo chce povedať, že je načase dať si poriadnu sprchu, zapnúť mýčku, práčku a vyspať sa po mesiaci bez toho, aby ma nejaký ten zips alebo šnúrka zo spacáku tlačila pod hlavou.